Spomienky na Monitor alebo ak chcete Testovanie 9
Presne 13. marca pred dvomi rokmi som sa zobudil s veľmi zvláštnym pocitom. Čakalo ma záverečné testovanie deviatakov, s ktorým mi učitelia pílili uši už viac ako rok. Tento blogpost som sa preto rozhodol venovať všetkým študentom, ktorí už nejakú skúsenosť s monitorom po dnešnom dni majú alebo len nebodaj budú mať. A taktiež aj ľuďom, ktorí toto testovanie vymysleli ;)
Stres, strach, hrôza a dezilúzia
Asi takto by som veľmi jednoducho opísal pocity, ktoré ma sprevádzali celým deviatim ročníkom. Pamätám si, že už v prvých dňoch, keď nás učitelia vítali v poslednom ročníku, robili z komára somára. Do dnes nechápem, prečo nás na takmer každej hodine zastrašovali týmto testovaním a prečo sa u nás snažili vyvolať čo najnegatívnejšie pocity… Veď nešlo o nič.
Bolo však pre nás vraj dôležité, aby sme si všetko prešli, prepočítali čo najviac príkladov, prečítali čo najviac literárnych diel a doma sedeli nad úlohami ďalšie dve hodiny. Opakovali sme dookola témy a učivá, ktoré sme si už vtedy trikrát zopakovali a potom sme opakovali aj to čo sme ešte 10x neopakovali.
Som vďačný nášmu učiteľovi slovenčiny (isto ho niektorí z vás poznajú), že za celý deviaty ročník nám nedal viac ako 10 domácich úloh. Aj to som asi prehnal. Bol to skutočne pán učiteľ, ktorý vedel, že toto testovanie deviatakov pre nás nemá žiadny význam. A to isté tvrdil aj o priemeroch známok, ktoré si každý študent počítal niekoľko krát týždenne.
Známky z vysvedčení sa síce javili ako veľmi dôležité a podstatné, ale slúžili len na to, aby dali výchovným poradcom aspoň nejakú prácu. Oni všetky tieto údaje nahadzovali do akéhosi múdreho softvéru, ktorý si potom zázračne tipol, či sa študent na vysnívané gymnázium alebo odbornú školu dostane alebo nie. Ukázal vám dokonca aj miesto v rebríčku uchádzačov o štúdium na konkrétnej škole. Škoda, že s realitou bol na míle vzdialený.
Ono sa vám môže stať, že nebudete môcť používať kalkulačky
Druhá najčastejšia veta na hodinách matematiky. Opäť nechápem prepojenosť tohto pravidla do praxe. Je nejaký problém v tom, ak si niekto v obchode vyberie z vrecka mobil so zabudovanou kalkulačkou? Veď tá kalkulačka predsa na to slúži, aby nám uľahčila prácu. Tak prečo by som ju nemohol používať na testovaní, keď som ju počas uplynulých 9 rokoch v škole používať mohol?
Podobných pravidiel a strašiakov bolo pred monitorom oveľa viac. Polemizovalo sa, či si v onen deň budeme môcť zobrať so sebou kúsok čokolády na povzbudenie alebo nie. Či si budeme môcť zobrať celý peračník alebo len tri písacie pomôcky. Či sa budeme môcť počas testovania vypýtať na toaletu alebo nie.
Ak sa pomýlite, je s vami zle!
Tretia najčastejšia veta, ktorú som počul pravdepodobne na každom predmete. Ale veď predsa na chybách sa človek učí, no nie je tomu tak? Ani sa nečudujem, že mnoho ľudí v živote stratilo odvahu a nadšenie pre nové veci, pretože sa boja toho, že spravia chybu. Nikdy sa do ničoho nového nepustia, lebo možno to neurobia správne. Nikdy sa im nič nepodarí, lebo sa o to ani len nepokúsia. A potom pre nich vyzerá úspech ako niečo nedosiahnuteľné.
Na monitore som spravil veľmi veľa chýb a vôbec to neovplyvnilo môj život. Z matematiky som vypočítal myslím 7 príkladov z 20 tich. Keď mi prišli výsledky, zistil som, že mám dokonca 9 bodov z 20-tich. A to len preto, že tie top náročné som vôbec nepočítal, no a NÚCEM ma za to takto pekne odmenil. Keď sa na to pozriem spätne, tak v matematických úlohách bolo sotva 30% celého učiva. Stačilo vedieť rovnice a pytagorovú vetu. A kto sa nenaučil vzorce, mal ich na zadnej strane testu.
Test zo slovenčiny bol pre mňa ako stvorený. Kto ho chcel úspešne zvládnuť, stačilo mu, aby v minulosti čítal pravidelne knihy (čo som čítal) a aby vedel rozdiel medzi „nesprávne“ „nepatrí“ „nie je“ a „správne“ „patrí“ „je“. V tomto teste som dosiahol úspešnosť 80%, s čím som bol celkom spokojný.
Druhé stresové obdobie ešte len začalo
Keď sme sa v škole konečne zbavili Testovania 9 a už som sa tešil, že nám s tým dá každý pokoj, zem sa zatriasla po druhý krát. Vraj na tú školu je oveľa väčší nával ako sa čakalo, hentá škola sprísnila svoje prijímacie konania, no a na tamtej škole vraj od nás chcú aj pohovor. Mali ste vidieť ako po týchto „teplých“ slovách vyzerali všetci deviataci. Prečo sme na napríklad nikdy nevenovali a nikdy si nevyskúšali situáciu ako uspieť na takom pohovore? Veď pohovor v živote nebudeme robiť len raz či dva krát, ale budú ho od nás vyžadovať takmer v každom zamestnaní.
Realita však bola opäť iná. Školy sa o nás skoro potrhali a môžem pokojne povedať, že všetkých mojich spolužiakov zobrali tam, kam chceli. Bolo to jedno či mal niekto na vysvedčení štvorky alebo jednotky, stretával sa na chodbách tej istej školy. Aj výsledky deviatackého testovania pokladali pedagógovia za nespoľahlivé. Školy si podľa týchto čísel spravili zoznam žiakov len pro forma. A tak tým na vrchole rebríčka prišiel list skôr a tým na konci rebríčka o dva týždne neskôr. Ale aj toho prijali.
Preto pokiaľ ste aj dnes prišli z monitoru viac ako vystresovaní, nemáte sa čoho báť. Pokiaľ ste správne vyriešili aspoň 5 úloh z každého predmetu, môžete byť pokojní. Viac sa nad týmto testovaním už nezamýšľajte a radšej hľadajte spôsoby ako sa bude vzdelávať a rozvíjať vo svojom voľnom čase, aby ste napríklad na takom pohovore oslovili zamestnávateľa viac ako váš spolužiak. Nečakajte na to, čo vám škola dá a kam vás bude viesť, lebo sa rýchlo môžete sklamať. Začnite už dnes pracovať na svojej budúcnosti.
Aké by teda testovanie deviatakov malo byť?
Je to veľmi zložitá téma, ktorá si vyžaduje veľa diskusií a reálnych faktov. Pre mňa však ani zďaleka nieje relevantným nástrojom pre ohodnotenie študenta. Veď predsa keď chodí na základnú školu 9 rokov, stačí mu dať príklad z matematiky a otázku zo slovenčiny? Skôr by ma potešilo, ak by testovanie bolo robené priebežne počas celého druhého stupňa, ale na to nie je slovenské školstvo ani zďaleka pripravené. Viete si predstaviť, ako by sa zvýšila miera stresovania žiakov už od piatej triedy? Toto by som im fakt nedoprial…
Každá stredná škola by si mala zakladať na svojej kvalite, aj keď rozumiem, že riaditelia to nemajú s financiami nijako ľahké. Napriek tomu nie som spokojný s tým, že by si ma mala škola vybrať na základe jedného monitoru, na ktorom som mohol mať horúčku alebo na druhej strane šťastie. A ani na základe toho, aké priemery známok som mal na vysvedčení a koľkých olympiád som sa zúčastnil.
Mne napríklad chýba, že pri prijímacích skúškach sa vôbec nezohľadňuje činnosť a aktivita v žiackych školských radách, v školských kluboch (filmový, hudobný), v redakciách školských časopisoch a pod. Pre mňa má napríklad deviatak, ktorý založil a aktívne sa podieľal na činnosti školského parlamentu viac organizačných, komunikačných a prezentačných zručností ako žiak, ktorý raz úspešne vyriešil olympiádu z biológie. Škoda, že za svoju iniciatívu, prípravu podujatí, diskusií alebo reportáži ho nikto neocení a nedá mu ani len bod, ktorý by mu pomohol dostať sa na strednú školu.
Táto téma je na dlho a preto o nej v blízkej budúcnosti radšej napíšem jednotlivý blog post.
