Známe tváre: Michal Meško – kedysi novinár a rebel, dnes knižný biznismen
Mladý, úspešný a spätý s knihami. Len prednedávnom sa objavil na titulke renomovaného časopisu Forbes, dnes zahviedzil na konferencii Stand out a našiel si čas aj na mojich pár všetečných otázok. Ako spomína sa svoje detstvo a roky štúdia? Čo si myslí o knihách a biznise? Prosím, Michal Meško…
V piatich rokoch ti otec ukázal prvýkrát počítač, ktorý si si okamžite zamiloval. Nie je to však ďaleko od kníh?
Fú, no akože ja som nemal celoživotný sen, že raz budem kníhkupec alebo že budem robiť s knihami. Knihy som mal rád už od detstva a hovorím, že keby som sa narodil dnes, tak moji rodičia určite skrachujú, lebo by mi museli kupovať všetky encyklopédie. Vtedy som mal tiež všetky, ale nevychádzalo ich tak veľa ako dnes. To, že dnes robím s knihami je asi len osud, ktorý ma sem zavial.
Tvoriť a využívať svoju kreativitu si začal už na základnej škole, keď si založil školský časopis Gymlet. To sa síce podarilo aj mne, ale ja som v začiatkoch všetky články sťahoval z internetu a iba dopisoval svoje meno. Ako to bolo u teba, ako si na toto školské obdobie spomínaš?
Naša prvá myšlienka bola, že si založíme časopis o vtipoch. Napokon však už prvé číslo malo 12 strán a iba na jednej z nich boli vtipy. Tie sme kdesi pozbierali a pospisovali, ale už tam boli aj naše vlastné básničky, osemsmerovky a podobne. Priznám sa, že neviem či sme vôbec niekedy niečo že jedna k jednej prebrali okrem vtipov. Nechceli sme však vydávať školský časopis a zaplniť ho len tak hocičím, preto sme postupne pridávali aj nejaké reportáže…
S časopisom ste rástli a postupne ho budovali. Čím bol však iný ako všetky ostatné?
On bol celý čas necenzurovaný, to bola taká naša študentská rebélia. Tuším som do Gymletu napísal článok, že prečo sa my ako žiaci musíme prezúvať hneď pri vstupe do školy a učitelia môžu ísť v tých špinavých bagandžiach až do svojich kabinetov. Nenapísal som to presne takto, ale dal som to v časopise otvorene najavo. Zrazu celý učiteľský zbor začal hovoriť, že čo si to ja dovoľujem. Potom si ma zavolal aj riaditeľ, našťastie bol však riadne super. Niektorí učitelia mu hovorili, že by to mal kontrolovať čo tam píšeme, lebo si vraj veľa dovoľujeme. Tým pádom sme do ďalšieho čísla dali na protest nápis „necenzurovaný“. Mojej škole som však za to veľmi vďačný, že nám časopis necenzurovali a mali sme možnosť vyjadriť svoj názor.
Nehrozil ti za takéto rebelské kúsky vyhadzov ?
Mali sme v tomto veľmi tolerantnú školu, no i napriek tomu ten náš názor v časopise musel byť prezentovaný kultivovane. Nejde to tak, že teraz prídem a som hnusný na učiteľov, ale dodnes si stojím za tým, že prečo by sme sa mali my prezúvať a učitelia nie. ;)
Zaujímavé zážitky máš aj s čitateľskými denníkmi. Kým v 1. triede na strednej škole sa ti nechcelo napísať ani ten svoj, o rok neskôr si už s kamarátmi prepisoval na počítači pravdepodobne všetky čitateľské denníky na škole. Prečo?
Nevidel som zmysel v tom, keď mi niekto v škole povedal, že presne túto knižku musíš prečítať a napísať z nej referát, ktorý mi dáš a ja ho potom možno ani len neprečítam… Ale keď sme založili stránku referaty.sk, tak tam som už zrazu videl zmysel v tom, že aha tento web niekomu skutočne pomáha. Preto potom aj tie veci, ktoré sa mi už nechceli čítať, som veľmi rád prepisoval. Pamätám si, že s kamarátom sme sa od prepisovania referátov nevedeli skutočne odtrhnúť.
Na školách často vidieť, že pokiaľ niekto takýmto spôsobom nanúti čítať žiakov povinné knižky, vybudujú si k nim akýsi negatívny postoj…
Ja som mal našťastie ku knihám dobrý vzťah už pred tým, takže škola mi k nim postoj nijako nezmenila ani ho neovplyvnila.
Školský časopis a neskôr referáty ta priviedli k podnikaniu. Tvrdíš, že zisk nieje to najdôležitejšie…
Netvrdím, že zisk nie je dôležitý, preto ho radšej prirovnávam k dychu. Dych k životu tiež potrebuješ a ak ho dve minúty nebudeš mať, tak jednoducho nežiješ a máš smolu. A so ziskom to je pre firmu rovnaké – potrebuješ zisk pre firmu na to, aby si prežil. Keď vieš dýchať efektívnejšie, keď máš lepšiu kapacitu pľúc, vieš rýchlejšie behať. A to je rovnaké aj so ziskom. Čím ho máš viac, tým lepšie veci dokážeš robiť, tým krajšie kníhkupectvo postavíš, tým lepšie služby dáš zákazníkovi. Zisk vytvárať, ale nie preto, že by mal byť prvoradým cieľom podnikania. Zmyslom podnikania je vytvárať hodnoty a pomáhať ľuďom. Zisk je len akési zrkadlo a zároveň nástroj, vďaka ktorému by mali ľudia robiť podnikanie ešte lepšie.
Ty podnikáš už od svojich 15 rokov. Neprestala ta baviť oblasť, v ktorej podnikáš? Čo tak pustiť sa do niečoho nového? Založiť si vlastnú cestovnú kanceláriu alebo reklamnú agentúru?
Mňa láka aj všeličo iné než len knihy, ale akýmsi spôsobom objavujeme v posledných rokoch v Martinuse nové veci, ktoré ešte stále robíme zle a dali by sa zlepšiť. Okrem toho máme veľa nových nápadov, napríklad sme začali budovať kamenné kníhkupectvá… Sú to všetko nové výzvy, takže mňa to veľmi baví. Nie som však taký, že ak by som teraz nebol v Martinuse, tak neviem čo robiť. Vždy ma napadne urobiť niečo nové…
Tvoj život je spätý s knihami, ktorá je tvoja najobľúbenejšia?
Takú nemám…ako fakt nemám najobľúbenejšie knihy, najobľúbenejších ľudí a podobne. Mám veľa kníh, ktoré mám rád a dali mi niečo. Veľmi rád čítam biznisové knihy a príbehy ľudí, čiže Steve Job je pre mňa veľmi inšpiratívna kniha. Snažím sa v každej z nich objaviť niečo, pretože si nemyslím, že existuje na svete kniha, ktorá by obsahovala všetko a dalo by sa podľa nej riadiť od A po Z. Každý človek by si mal podľa mňa vybudovať a vytvoriť vlastný príbeh. Neísť podľa jedného manuálu, ale ísť vlastnou cestou…
Si mladý a úspešný. Prečo si ostal na Slovensku a nešiel si do zahraničia?
Ja som v zahraničí bol, dokonca v Amerike, kde som robil sendviče v Sub Wayi..
Dobrá skúsenosť?
Výborná, úplne najlepšia. V reštike som balil jedlo a zároveň ho rozdával. Aj táto pozícia ukazuje, že nebyť toho človeka, tak šéfkuchár všetko sám nespraví. Potom som rok počas Erasmu študoval na univerzite v Holandsku a každá krajina mi niečo dala. Aj v Holandsku aj v Amerike som sa v mnohých ohľadoch cítil oveľa lepšie, ale to práve preto, že som tam nežil dlhodobo. Keď prídeš niekde do zahraničia, môže vonku hroziť nepokoj, ale ak ty si zavretý v nejakej bubline, cítiš že je všetko super. Je to to isté, ako keby si vypol na mesiac televízor, nečítal noviny a zrazu budeš mať pocit, že aj na Slovensku je všetko lepšie. Myslím si, že keby všetci ľudia odišli zo Slovenska, tak nikdy tu nebude lepšia krajina. Pokiaľ chceš spraviť Facebook, tak ho asi nespravíš zo Slovenska, potrebuješ potom kapitál, investície a Sillicon Valley. Je však veľmi dôležité, že keď mladí ľudia odídu do zahraničia za skúsenosťami, aby sa po nejakom čase aj vrátili. A to si myslím, že sa snažíme svojou troškou meniť. Chceme naše služby robiť minimálne na takej úrovni ako v Amerike…
