Dvojhodinová cesta na Oravu sa vyplatila. Nehovoriac o tom, že sme párkrát zastavili pri ceste a kochali sa úžasným výhľadom na zasnežené kopce, západ slnka či Oravský hrad. Počasie bolo úplne úžasné a ja som cítil vo vzduchu akúsi výnimočnú atmosféru.
Nebolo to tým, že nás Mary vystrašila hrôzostrašnou predstavou kulturáku, do ktorého sme mali v Trstenej namierené. Ten nás šokol skôr v pozitívnom zmysle. Takýto pekný a dobre vybavený Dom kultúry nemáme žiaľ ani v Bystrici (Ehm… veď tu vlastne nemáme žiadny). Hneď ako sme vystúpili zo Sikyho Mini nás čakal „uvítací výbor“. Asi najkrajší a najsympatickejší, aký som kedy videl. Jednoducho usmiate tváre s dobrou náladou:)
Tipol som 117 účastníkov, prišlo ich cez 200…
Ešte sme si dali kávu, nejaký ten chlebík a patrilo by sa začať. Otvorenie konferencie K.R.O.K. síce trochu meškalo, ale priznávam, že na to mali dobrý dôvod – chýbala kamera (to sa dá predsa pochopiť). Keď sa však našla, svetlo v sále zhaslo a čakali sme čo sa stane. Na pódiu sa objavili tanečníci s originálnou choreografiou, ktorých oblečenie v tme čarovne svietilo.
No a potom sa už mikrofón dostal do rúk mne. Mojich desať minút na pódiu som si užil, pretože som videl plnú sálu mladých ľudí. A tým myslím hlavne decká zo základných a stredných škôl. V tej chvíli ma to nesmierne potešilo, že sa rozhodli investovať svoj čas do budúcnosti a prišli na túto inšpiratívnu konferenciu. Už len aby som im to nepokazil … a bude fajn!
Keď ma na pódiu jednoducho zrušil bezďák!
O čom som kecal, nebudem spomínať – môj príbeh zrejme poznáte. Skôr by rád prezradil, čo nevídané sa udialo v závere môjho talku. Pred tým ako som sa vôbec stihol publiku poďakovať za pozornosť, sa začal pomedzi rady predierať na prvý pohľad veľmi čudný a zarastený chlap. Mal na sebe špinavú šiltovku a otrasnú reflexnú vetrovku s akousi menovkou, ktorá mi naznačovala, že by mohlo ísť o bezďáka. Viete, taký čo predáva Notabene…. blížil sa ku mne zo slovami:
,,Veď ale to môžem na pódiu hovoriť predsa aj ja, no nie???“ Pozeral sa na mňa tak strašne, až sa mi stiahlo brucho. Ani divákom nebolo všetko jedno – toto nebolo napísané v programe, a tak nik ani len netušil čo sa v tej chvíli dialo. Snažil som sa tomu čudákovi vysvetliť, že toto je konferencia pre ľudí, čo niečo dokázali a boli sem pozvaní. Nevedel som ako z tejto situácie vycúvať, lebo ten ujo už kráčal po schodíkoch smerom ku mne… hádzal som pohľady do publika, ani to však nepomohlo. Bolo rovnako vystrašené ako ja a organizátori tiež akokeby zamrzli.
Bol to najväčší 3 minútový nervák, aký som asi zažil. Ale nie preto, že by ma obklúčil strach. Bál som sa, že vybuchnem smiechom a začne ma natriasať najviac ako len môže. Ten „chudák“, ktorý prerušil môj talk bol totižto Dávid Králik, jeden z najlepších učiteľov, ktorého som mal príležitosť stretnúť. Nebol to žiadny pouličný predavač Notabene, ale profesionálny kouč, školiteľ a spisovateľ.
Ak ste sa v tomto príbehu zamotali, dajte mi prosím ešte jednu šancu, aby som vám všetko vysvetlil. Išlo o vopred dohodnuté „divadielko“, ktoré sme s Dávidom spískali ešte pred pár týždňami na facebooku. Teda nemám si čo privlastnovať – bol to jeho skvelý nápad. A tak som sa dal nahovoriť. Výsledok bol úžasný: diváci v napätí, vystrašené pohľady a hrobové ticho.
Na čo však takáto šaškovina vôbec bola dobrá?
Nadväzovala na tému, o ktorej Dávid na pódiu rozprával. O tom, že denne stretávame mnoho ľudí, na ktorých sa pozeráme na základe našich predsudkov. Že hodnotíme pohľadom, odsudzujeme myšlienkami a zabúdame na to, že my všetci sme ľudia. Že každý z nás je výnimočný človek – aj ten čo predáva Notabene, aj ten, čo sa povaľuje na zastávke. Dávid, vďaka za tvoje myšlienky!
Potešili ma však všetci pozvaní hostia, pretože každý z nich mal zaujímavý životný príbeh a veľa úspechov či už v pracovnom alebo osobnom živote. Splnený herecký sen Tomáša Poláčika, priateľstvá s bezdomovcami Vladimíra Masláka či talent Nikolasa Lazára v 3D grafike. Prvýkrát som sa stretol s Julom Slovákom, frontmanom kapely eSPé, ktorý zároveň stojí za projektom Godzone. Pozorne som počúval taktiež rozprávanie Michala Sikilienku, ktorý rozosmieval publikum frekvenciou trikrát za minútu. Aj keď jeho príbeh som už v minulosti počul, vždy sa o ňom dozviem niečo nové a presvedčím sa, že najlepšie rozhodnutie, aké v živote spravil, bolo ukončenie štúdia na výške.
VÍŤAZ!
Keď sa však už zdalo, že konferencia sa blíži ku koncu, predstavil sa nám zlatý víťaz z Londýnskej olympiády. Keď si to namieril k pódiu, v sále zavládli mierne rozpaky. Juraj Riapoš je popravda vozíčkar. Ako teda môže hovoriť o svojom prvom veľkom K.R.O.K.u v živote? By ste sa teda čudovali! Pre mňa osobne to bol najkrajší príbeh večera, najmotivujúcejšie vystúpenie … obdiv pre tohto človeka, pretože sa v živote nevzdal i napriek ťažkej autohavárii. Šport sa stal jeho zmyslom života a prekonávať prekážky je preňho životná cesta.
Tak ako zaznievali posledné ďakovné slová Táni Petrovičovej, naskočili mi zimomriavky. Dnešný večer bol totižto úžasný a to ani neskončil. Ešte nasledovalo malé „prekvapko“ v podobe diskusného fóra. Samozrejme pre tých, ktorí sa nás chceli niečo opýtať. Najprv som si hovoril, že i keď si nikto neprisadne, aspoň si oddýchnu moje zničené hlasivky… Nakoniec som však neľutoval ani jedno slovo, ktoré padlo vo veľmi dobrej diskusii. Budete prekvapení, ale tí študenti sa proste vedeli pýtať…. ale nie na somariny… pýtali sa na podstatné veci… mali veľkú túžbu robiť v živote to čo ich baví, ísť si za svojim snom a byť štastní. A v tom im držím palce!
Som presvedčený, že sa vám to podarí! :)
A aby som nezabudol, ešte jedno skutočne veľké podakovanie pre celý organizačný tím, ktorý dokázal pripraviť výnimočnú konferenciu pre viac ako 200 ľudí … VĎAKA!
Prečítajte si aj: Prosím nikdy sa nevzdávajte svojich snov
Alebo: 21 dní a 21 krokov pre krajší a usmiaty život
Viac o autorovi: Kto som, čomu sa vanujem a o čom píšem?
