Kolegom v práci som poslal mail, že idem na dovolenku. Zbalil som si monterky a vydal sa na cestu do Žakoviec, do zariadenia v ktorom žije asi tak 300 bezdomovcov, alkoholikov a vrahov. Koľko ich je presne nikto nevie, občas niekto zomrie, niekoho odvedie kriminálka a kde tu sa niekto vráti z detoxu alebo z basy…
Nasledujúci blog nebude krátky. Snažil som sa o to síce, ale neúspešne. Jednoducho čo slovo, ktoré som počas týchto dní počul, to myšlienka. Tak som sa rozhodol neobmedzovať riadkami to, čo som zažil…
Je jasné, že žiadna lyžovačka v Alpách ma počas tejto dovolenky nečakala. Moje očakávania na ceste do Žakoviec tak boli rôznorodé. Po Poprad som sa nesmierne tešil, v Huncoviach, kde mi ušiel autobus, prišli prvé stresy. Zdá sa, že svoje stopárske skills zdokonaľujem, auto som si stopol asi tak po 10 sekundách…
Stiahnutý žalúdok a 20 ostrých pohľadov
Šoférovi som prezradil, že sa chystám za „chlapcami“ ako ich tu každý volá a tak ma vysadil rovno pred budovou. Na nej pútal moju pozornosť niekoľko metrový grafit „Ave Maria“. Asi som správne. Cestou k hlavnej bráne sa zamýšľam, ktorý z feťákov by niečo takéto nasprejoval. Myšlienky nechávam na neskôr.
Brána je zavretá, pes sa rozbehne oproti mne a ja mám žalúdok stiahnutý ako stredoškolák na maturitnej skúške. ,,Ako sa dostanem dnu?“ Kričím na plné hrdlo. Niekto mi v diaľke ukáže smer. Vchádzam cez bočný vchod do dvora. Zrazu na mne pristane tak 20 dychberúcich pohľadov. Asi sa im nezdám. Možno to bude bielymi nohavicami, čiernym kabátom alebo turistickým batohom. Rozmýšľam či tie Alpy predsa nie sú lepší nápad.
Prekvapivo milé privítanie a porcia jedla, ktorú som fakt nezjedol
,,Je tu pán farár? Kuffa?“ pýtam sa. ,,Nie,“ dostanem odpoveď. Tak to skúšam inak a prezrádzam, že som dobrovoľník. Pán v špinavých teplákoch sa zrazu usmeje a mávne rukou, aby som ho nasledoval. Cestou do „kancelárie“, ktorá trvá tak pol minúty sa mi pozdraví asi 10 ľudí, z čoho zostávam v šoku.
Predstavím sa pani za počítačom, ktorá ma okamžite usadí. Pýta sa z kade som prišiel, do kedy zostanem a či mám nejaké pracovné oblečenie. ,,Feri, zober ho do jedálne, daj mu poriadne najesť a všetko mu poukazuj,“ zadáva inštrukcie jednému zo zodpovedných chlapcov. Začínam mať z tejto dovolenky dobrý pocit. Fero mi nedovolí ísť k okienku, len ma posadí a obed mi donesie k stolu. Wow, takýto all inclusive som naozaj nečakal. Porcia je taká veľká, že ju do seba nedám, ani keby som si polovicu z nej zobral do vrecka. A to som po kompraxáckych školeniach a táboroch zvyknutý…
To je svätec!
Dozvedám sa, že budem bývať s nejakým Čechom. Zatiaľ je na masáži, tak ho čakám v akejsi obývačke s televízorom. Len čo si sadnem za mnou príde akýsi pán s otázkou: ,,Nevieš o nejakej práci?“ Priznávam, zostal som v šoku. Nestáva sa mi často, že by si nejaký bezdomovec alebo sociálny prípad odomňa pýtal prácu. Teda teraz sa mi to stalo po prvý krát.
,,Nazdar, já sem Otta, budeme kámoši. Ja tu pacientom meriam tlak a teplotu. Som tu ako dobrovoľník od minulého roku. Pozrel som si pár prednášok o Mariánovi Kuffovi a začal som rozmýšľať o pobyte v Žakovciach. Chcel som vypadnúť z toho bláznovstva, kde sa ľudia stále za niečim naháňajú…“ Pýtam sa Otta na farára. ,,To je svätec!“ Hovorí mi bez akéhokoľvek zaváhania.
Akože to voláte tých ľudí z ulice?
Na najbližšiu polhodinu ho neviem zastaviť. ,,Tu v Žakovciach platí tzv. 3D: dávať druhým dobro.“ Toto heslo alebo ak chcete poslanie ma okamžite zasiahne a píšem si ho do mobilu. Tak ako aj ďalšie myšlienky. Každý príbeh o ktorom mi Otto hovorí je tak úžasný, že to zapisovanie po chvíli vzdám a radšej poriadne počúvam.
,,Klienti sú tú rôznorodí. Ja sa starám o tých na ošetrovni.“ Zaujíma ma, koho označuje slovíčkom „klienti“. Odpoveď ma doslova prefackala. ,,V tomto inštitúte sú kňazi, potom zamestnanci, dobrovoľníci a klienti. Klient to je pre nás každý bezdomovec, alkoholik či vrah.“ Prosíííím? Alkoholikov volať klientmi? Nechápem… Toto je na mňa príliš veľké sústo.
Dobre vidím, s kým tu strávim najbližších 6 dní?
O 5 minút začína večera. Prvý krát sa stretnem s ľudmi z ulice klientmi. To čo vidím, ma udivuje. Pri všetkých tých aktuálnych diskusiách o utečencoch, diskriminácii a všade prítomnom nebezpečenstve, sa mi naskytol zvláštny pohľad.
Za jedným stolom sedí pán v čiernom saku, asi 60 ročná dôchodkyňa, dvaja rómovia, jeden ošetrovateľ, traja vozíčkari a jeden kňaz. Všetci spolu vychádzajú a spontánne sa bavia. Hovorím si, okej Jaro, zabudni na svet, ktorý vytvárajú médiá a internety, tu to funguje zdá sa trochu inak.
Je ráno, deň druhý
Otváram okno v našej izbe a naskytuje sa mi neuveriteľný a doslova rozprávkový výhľad na Tatry. Chcete vidieť? Tak pozrite…
Na polhodinu zamrznem a kochám sa tým úžasným výhľadom. Doma vidím susedom oproti v paneláku akurát tak do obývačky. O malú chvíľu ideme na omšu. Zatiaľ si neviem predstaviť koľko klientov na ňu chodí.
Predsa len sú to ľudia z ulice. Na moje prekvapenie, kaplnka je plná do posledného miesta. Personál a dobrovoľníci majú zostávajú už len na chodbe. Tá ma tak 10 metrov a do posledného centimetra ju zaplnia ešte dedinčania zo Žakoviec. Bohoslužbu sprevádza gitara, všetci spievajú. Nikto nerieši či má talent, či má hlas, cítiť, že spev ide od srdca.
Okolo obeda sa vydáme s Ottom na prechádzku. Zvyšný čas ležím na posteli a rozmýšľam o každom slove, ktoré som dnespočul.
Pýtate sa, prečo som sem vlastne prišiel?
Pretože sny sa majú plniť. O Žakovciach som sa dopočul už pred 4 rokmi. Okamžite som vedel, že ich musím navštíviť a presvedčiť sa ako je možné, že má niekto chuť pracovať s ľuďmi, ktorí si na prvý pohľad žiadnu pomoc ani nezaslúžia.
Keď som sa pred pár týždňami rozhodol napísať do tohto inštitútu, s malou dušičkou som dúfal, že ho budem môcť navštíviť. A ono to vyšlo! Tento 6 dňový pobyt by som nazval školou života, pokory, trpezlivosti a milosrdenstva. Od Mariána Kuffu, kňaza ktorý toto všetko v Žakovciach vybudoval sa dá naučiť o líderstve viac ako z akejkoľvek knihy o vedení ľudí.. Pretože knihu, ktorú otec Marián píše sa volá ŽIVOT. A ochutnať ju na vlastnej koži je pre mňa ten najväčší zážitok.
Som v plynovej komore?
Druhý večer sa mi zaspáva ťažko. Do postele však musím či chcem alebo nie. Ráno ma čaká to, kvôli čomu som sem prišiel. Vstávam preto okolo šiestej, absolvujem raňajky, omšu a prichádzam pred „starú budovu“. Tu sa vraj budú rozdeľovať úlohy. Netajím, že mám kŕče v bruchu, neviem čo ma čaká.
Idem za asi tak piatimi chlapmi, ktorí vchádzajú do úzkej chodby. Keď do nej vstúpim, nevidím absolútne nič. Kašlem ako o život, neviem sa rýchlo zorientovať či som v plynovej komore alebo na fare. Cigarety sú však jediná povolená droga. Alkohol je bez kompromisu zakázaný. A o ďalších látkach platí to isté.
Snažím sa zapadnúť
Preto pozorujem chlapov. Zisťujem, že najobľúbenejšia činnosť je chodiť z jednej strany chodby na druhú, opierať sa o múriky a pluť na zem. Čím väčší chuchvalec, tým väčší frajer. Chlapi však vidia, že pluť neviem a je im jasné, že som nováčik.
,,Serus ja som Janči,“ zoznámi sa so mnou 17 ročný, celkom sympatický Róm. Prezradí mi, že nedokončil ani strednú školu. Je to jasné, budeme kamoši! ,,Nemáš cigu? Ja som Fero a som tu nový,“ prihovorí sa mi holohlavý, asi tak dvojmetrový chlap. V kútiku duše premýšľam, kto z týchto mužov je vrah, bezdomovec či alkoholik. Myšlienky ma však začínajú desiť, tak svoju predstavivosť nechám na pokoji.
Konečne! Prišiel Maroš
Po pol hodine čakania prichádza farár. ,,Pome, Maroš je tu…“ zamrmle jeden z chlapov (pána farára volajú častejšie Maroš ako Marián, prečo som zatiaľ nezistil). Na tretí deň svojej návštevy tak stretávam človeka, o ktorom jedni hovoria, že je blázon a druhí, že je svätý. Neviem. Radšej si počkám a uvidím.
Pokračovanie zajtra :)
Viac príbehov nájdeš na mojom Facebooku (klik)
Prečítajte si aj: Teta, ďakujem za múdrosť! (klik)
Čo som sa naučil vďaka vstávaniu o piatej? (klik)
Čo cesta vlakom to zážitok: Alebo príbeh o tete Kajke (klik)
