Dnes som sa zobudil už o tretej ráno a to dokonca bez budíku. Moje telo sa prispôsobilo životu v kláštore. Mnísi si medzičasom začali robiť zo mňa srandu. Zobrali ma so sebou do lesa, aby som videl ako vyzerá ich pracovný život. No a čo ma prekvapilo najviac – dovolili mi položiť im niekoľko otázok. Čo som sa dozvedel?
V rámci môjho sabbaticalu som sa rozhodol stráviť 11 dní medzi cisterciánmi alebo ak chcete trapistami. Tak sa volajú rehoľníci, ktorí žijú v úplnom tichu, chudobe a samote v českom kláštore Nový Dvor. Prvý diel z môjho pobytu medzi mníchmi si môžete prečítať tu, pre druhý diel stačí kliknúť sem.
No a teraz si už vychutnajte tretie a posledné pokračovanie…
Začína sa deň štvrtý. V dome pre hostí som bol chvíľu sám, dnes však prichádzajú ďalší študenti z gymnázia. Okamžite si ma získali. Sú tu v rámci školy, dokonca aj s učiteľom. Jeden zo študentov má tričko s nápisom Santiago de Compostela. Nedá mi to a opýtam sa ho či tam niekedy bol: ,,Jasné, bol som tam so spolužiakmi v rámci nášho školského projektu.“
To kde študuje, že ich škola posiela do kláštora a na púte?
Prišlo na lamánie chleba…
Po niekoľkých dňoch dostanem otázku, ktorej som sa bál. ,,Nechceš si vyskúšať prácu mníchov?“ Keďže neviem povedať nie, tak kývnem hlavou, že to predsa len skúsim. Po tercii (názov pre spoločné modlitby, ktoré začínajú o deviatej), čakám brata Prokopa v kaplnke.
Spolu s ním sa vydávam opäť do vnútra kláštora. Až neskôr zistím, že ma berie na „poradu“. Tá sa koná v miestnosti, kde si mnísi odkladajú vrchnú časť habitu.
Takto vyzerá pracovná porada mníchov a rozdeľovanie úloh, zdroj: novydvur.cz
Všetci stojíme v kruhu. Samozrejme každý z mníchov si ma podrobne prezerá. Cítim sa neisto. Potom jeden z bratov začne zadeľovať prácu. Pýta sa každého z prítomných, čomu sa dnes ide venovať a koľko dobrovoľníkov potrebuje na pomoc. Bratia sa snažia vyjadriť s čo najmenším počtom slov – pokiaľ sa dá, strážia si ticho za každú cenu.
Za celý čas nepovedal ani jedno slovo
Jeden z mníchov je však doslova ako nemý. Na všetky otázky len kýva hlavou, dáva rôzne gestá, no odmieta rozprávať. Vlastne za celý pobyt, čo som tu, som ho nepočul povedať ani slovo. Fascinuje ma to. Ja nie som až taký profík, denne poviem v priemere tak 10 viet.
Nikdy v živote som si nemyslel, že bez slov je to také ťažké a zároveň, také obohacujúce. V knihe Sila ticha, ktorú aktuálne čítam, napísal kardinál Sarah, že ,,ticho je výsadou odvážnych.“
Robia si zo mňa srandu, vymysleli mi prezývku
Kým na jednej strane sú mnísi neuveriteľne tajuplní, na strane druhej sú to srandisti. Keďže som tu jediný hosť zo Slovenska, strieľajú si zo mňa. Vážne. Vymysleli mi prezývku: ,,Bratr ze Slovenska“. O malú chvíľu sa tak dozvedám, čo bude mojou úlohou: ,,Brart ze Slovenska (všetci smiech), půjde pomoci do prádelny,“ zadelil mi prácu jeden z mníchov.
Doobeda tak pomáham bratom skladať a triediť opraté prádlo. Pohoda, nič ťažké. To však neviem, aká výzva ma čaká po obede. Čochvíľa vyfasujem monterky (o tom, že ich mám na sebe asi tak druhýkrát za celý život, teraz písať nebudem). Zisťujem, že pracovať budem tentokrát von, v hospodárskej časti.
Stretnúť mnícha s mačetou nie je nič výnimočné
Každým dňom sa tak dostávam bližšie k bežnému životu týchto rehoľníkov. Teraz mám pred očami okolie kláštora, ktoré tvoria rôzne dielne, traktory či veľké kopy dreva. Ak ste si mysleli, že do kláštora sa chodia kňazi či rehoľníci zašívať, mýlite sa. Snažia sa byť sebestační, čo znamená, že sa musia sami starať o les, zvieratá či plodiny, ktorú tu pestujú.
Teraz prišiel rad na mňa. Do ruky dostávam mačetu a tvárim sa, že s ňou viem pracovať ľavou zadnou. Chvíľu ma pozoruje jeden z bratov, netrvá mu dlho, kým odhalí, že mačetu držím v ruke prvý krát v živote. Radšej mi robí inštruktáž ako s ňou narábať, aby som si neodťal nohu alebo ruku.
Po tejto šichte som taký unavený, že v monterkách padnem rovno do postele a zaspím.
Najkrajšie divadlo na zemi
Už piaty deň sa snažím rozlúsknuť, ktoré modlitby z celého dňa sú najkrajšie. Celkovo ich je sedem, prvé začínajú o 3:45, posledné o 19:15. Pre mňa osobne má veľmi špeciálnu atmosféru „kompletář“, ktorý sa odohrávaj v úplnej tme. Vidíte len svetlo svätostánku, malú lampičku a tváre mníchov, ktoré sa v tej tme mihajú odrazmi slabého svetla. Je to čas, kedy vás nikto nevidí, na nič sa nemusíte hrať, ani tváriť. Môžete byť sami sebou.
No a potom vás čaká nočné prekvapenie. Len čo vyjdete z kostola a nadvihnete oči, priamo pred vami sa vám bude odohrávať to najkrajšie divadlo na zemi (teda na nebi). Plné hviezd a súhvezdí. Nemôžete inak ako sa zastaviť a pozorovať túto nebeskú súhru pred vašimi očami, ďakujúc Bohu za svoj život. Keď sklopím pohľad, zistím, že tu nie som sám. Akoby tu všetci zamrzli, stoja v treskúcej zime a sledujú nebo.
Ticho som si obľúbil
Svoje čaro tu majú aj ďalšie okamihy dňa. Napríklad, keď kráčate famóznymi chodbami kláštora a nedokážete skryť svoj obdiv. A čo je najkrajšie? Keď sa prechádzate z ticha do ticha a dokážete to rozoznať. To už je riadna šupa.
Brat Prokop prerušil svoje mlčanie…
Keďže sú tu so mnou aj študenti, brat Prokop spraví výnimku – môžeme sa s ním oficiálne pozhovárať. Vchádzame do miestnosti, ktorá sa volá hovorňa. Som netrpezlivý.
Začína sa náš rozhovor, s mníchom, ktorý v tomto kláštore strávil 20 rokov svojho života. No i napriek tomu hlbokému tichu, veľkej samote a skutočnej chudobe, nemá chuť vrátiť sa späť do civilizácie. ,,Tri základné otázky, ktoré sa nás tu každý pýta sú: Koľko tu žije oviec, kráv a mníchov.“ Všetci sa začneme smiať. Počet zvierat si už nepamätám, no počet mníchov je 25.
Turistov si k sebe nepúšťajú
Ako však vysvetľuje brat Prokop, nikto z nich tu nie je na „podívanú“. Turistov si preto k sebe nepúšťajú. ,,Nie je čo na nás obdivovať. Nie je si nás prečo fotiť. Nie sme exponáty.“ Všetci zvážnieme. Postupne prechádzame k zložitejším otázkam. Ako vznikol kláštor, čo mnísi môžu, musia a nemôžu. Vedia vôbec o tom, čo sa deje vo svete? A čítajú noviny?
V kláštore platí prísna regula, známa ako regula sv. Benedikta. Podľa nej sa musia bratia riadiť. Dôvod opustiť kláštor nemajú takmer vôbec, len vo výnimočných situáciách. Keď je niekto vážne chorý, zomiera mu blízky príbuzný alebo sú voľby (to ma milo prekvapilo).
Čítajú noviny a užívajú si liturgický flám
Bratia televíziu nesledujú, internet neriešia a k novinám sa dostanú len zriedka. Odoberajú jedny české noviny a druhé francúzske. Čítajú ich však len niektorí. Ak sa deje vo svete niečo dôležité (vojna, migračná kríza či živelné pohromy), niekto z bratov to prednesie na spoločných stretnutiach, aby sa za tento úmysel mohli modliť.
,,Slávite tu nejako špeciálne napríklad Veľkú noc?“ pýta sa jeden zo študentov. ,,Áno! Celý veľkonočný týždeň tu máme liturgický flám,“ opäť všetci vybuchneme smiechom.
Ako sa dokážete modliť 7x denne, 365 dní v roku?
Po niekoľkých minútach sa konečne dostávam na rad ja aj s mojimi otázkami. ,,Ako to, že sa dokážete toľko modliť?“ Nedá mi. ,,Dôležité je mať cieľ a vytrvalo pracovať na tomto vzťahu, ktorý máme s Bohom. Nie vždy sa nám chce, nie vždy je to radostné. Ani matka, ktorá musí v noci utíšiť svoje plačúce dieťa nie je šťastná a nechce sa jej vstať, no svoje dieťa i napriek tomu miluje a robí všetko preto, aby s ním budovala svoj vzťah.“
,,Ako si dokážete nájsť čas na pravidelnú modlitbu?“ pýtam sa. ,,Aj v bežnom živote to je skôr o tom, čo nespraviť, čo obetovať a čoho sa vzdať pre väčšie dobro. Vzťah s Bohom sme si vybrali a tento vzťah si vyžaduje čas. Rovnako ako každý iný.“
Čo je pre mníchov v ich živote najťažšie?
Ticho, samota a chudoba, zdroj: novydvur.cz
Neviem či sa vám už niekedy stalo, že ste sa započúvali do toho ako niekto rozpráva a priali ste si, aby táto chvíľa tak skoro neskončila. Presne tak sa teraz cítim. ,,Čo bolo pre vás počas týchto 20-tich rokov v kláštore najťažšie?“ Brat Prokop sa na dlhú chvíľu odmlčí. ,,Nepadnúť do rutiny, ale robiť túto prácu a túto modlitbu z lásky a z vlastnej túžby. Nerobiť veci polovičato, ale naplno a kvalitne,“ odpovedá.
Nenecháme si zobrať to, čo je pre nás vzácne
,,Pre nás je dôležité nenechať sa vyrušovať. Ticho je tu sväté, aj pokoj a poriadok. Ak to niekto nedodržuje, nepustíme ho sem. Nenecháme si zobrať to, čo je pre nás vzácne.“
Dnes večer je ťažké zaspať, pretože všetky tie slová, ktoré boli povedané, mi stále rezonujú v hlave. Mám za sebou už väčšinu svojho pobytu, preto je pomaly čas vrátiť sa späť domov.
Keď som sem prichádzal, bál som sa, že tu nevydržím ani dva dni. Že mi to ticho bude liezť na nervy, že mi bude chýbať všetka tá práca. No opak sa stal pravdou. Každým dňom som sa viac a viac ponáral do tajomstva, ktoré v tomto kláštore žijú cisterciáni už roky.
Môj pobyt sa blíži ku koncu, čo som sa tu naučil?
Ak chcete pochopiť mníchov, ktorí tu žijú, musíte mať otvorené srdce, inak to nejde. A musíte byť trpezliví. Tu sa nežije „instantne“ a ani „po povrchu“. Chce to odvahu ísť do úplnej samoty a nikdy nekončiaceho ticha.
Tento môj výlet bol ďaleko za hranicou môjho komfortu. No i napriek všetkým obavám, som dokázal byť ticho. Zbaviť sa toho vonkajšieho hluku, ale aj toho vnútorného.
Položil som si veľmi veľa otázok, ktorým som sa dlho vyhýbal. A čo je ešte úžasnejšie – dozvedel som sa o sebe šokujúce veci. Áno, strašne som sa toho bál, no dnes vidím, že to malo zmysel. Spoznal som seba samého úplne novým spôsobom.
To hlavné je očiam neviditeľné
Utriedil som si hodnoty, aj priority. Prežil som okamihy, ktoré sa slovom nedajú vyjadriť, pretože to dôležité, je očiam neviditeľné. Tak na záver vám ponúkam aspoň pár myšlienok, ktoré ma počas tohto pobytu sprevádzali a ktoré si uchovávam v srdci…
Je čas prísť – je časť odísť.
Je čas byť v tichu – je čas rozprávať.
Je čas zvítať sa – je čas rozlúčiť sa.
Je čas zažívať – je čas spomínať.
Je čas radovať sa – je čas uchovávať v srdci.
,,Keď ide o to, aby sme sme zmenili zlý stav na dobrý, nie je treba žiadne rady. Ale keď chce človek dobrý stav zmeniť na ešte lepší, tak je, než sa rozhodne, potrebný čas, rada a modlitba.“ Filip Neri.
Ďakujem vám za vašu priazeň pri čítaní blogov z môjho pobytu v Novom Dvore. Toto je posledný diel, ktorým som vám chcel priblížiť život mníchov. Ak by vás zaujímalo niečo konkrétne, čo nebolo spomenuté, pokojne mi napíšte na Facebooku (klik!)
A v neposlednom rade – ďakujem všetkým bratom v Novom Dvore za prijatie, za modlitbu a ich sprevádzanie. Za to že sa so mnou podelili o múdrosť, ktorá sa slovami vyjadriť nedá.
Prečítajte si aj:
11 dní kláštore: Klauzura, ticho a modlitba (klik!)
Kráčam po chodbách kláštora a spoznávam tajuplný život mníchov (klik!)
