Tváril som sa, že mám úžasný život, nič mi nechýba a zažívam jeden úspech za druhým. Nebola to celkom tak pravda.
Kde začať?
Skúsim pri knihe, ktorá ma podnietila k tomu uvedomiť si pár podstatných vecí a napísať tento blog. Je to kniha Slávky Kubíkovej Krotitelia displejov. Keď som si ju v decembri otvoril, znechutil sa mi digitálny svet. Nie preto, že by som sa o ňom dozvedel niečo, čo som nevedel, ale preto, že som si uvedomil to, čo som už dávno vedel, ale nechcel som si to priznať.
Vplyv
Asi pred rokom ma na jednej podnikateľskej konferencii zastavil neznámy pán s otázkou či som Jaroslav Dodok. Chvíľu som si nebol istý na čo naráža a o čo mu ide, no potom som prikývol. Povedal mi, že sa mi chce poďakovať za to, že som pred niekoľkými rokmi viedol seminár, na ktorom bol jeho syn. „Keď prišiel domov, sadol si za stôl a prvýkrát sa seriózne začal zamýšľať nad svojím životom a nad svojou osobnou víziou. Pomohli ste mu.“ Zostal som ako obarený.
Je tu však aj druhý príbeh. Odohral sa nedávno počas rozhovoru s jedným z mojich kamarátov, ktorý sa mi sťažoval na to, čo aktuálne prežíva. Keď som sa mu snažil poradiť, povedal mi: „Jaro, ty máš šťastný život. Kdekoľvek spravíš krok, vydarí sa ti. Kdekoľvek otvoríš dvere, pustia ťa dnu. Máš firmu, venuješ sa dobrovoľníctvu a prednášaš na univerzitách. Tebe sa to ľahko povie, že sa mám vzchopiť. Chcel by som mať taký život ako ty.“
Aj po týchto slovách som zostal ako obarený. Ibaže sa vytratil ten pocit radosti a namiesto neho zasvietila v mojej hlavne kontrolka. Signalizovala, že niečo nie je v poriadku.
Jeden aj druhý príbeh hovorí o tom, že mám vplyv na ľudí. Rovnako ako ho máte vy. Menší alebo väčší, to je jedno. Ide však o to ako tento vplyv využijeme a ako s ním narábame.
Obraz, ktorý som o sebe vytvoril
Myslím si, že desiatky ľudí, ktorí ročne absolvujú moje školenia, stovky ľudí, ktorí ma sledujú na sociálnych sieťach a tisícky ľudí, ktorí čítajú môj blog, v skutočnosti nevedia čo žijem. Respektíve vidia len akýsi dokonalý odraz v zrkadle. Nie, nemôžem viniť ani ich, ani zrkadlo. Ilúziu, ktorej veria som vytvoril sám.
Ľudia vidia, že podnikám, robím, čo ma baví, získavam stále viac a viac klientov. Ale nevidia kampane, ktoré nám nevyšli, nevedia o rokoch, kedy sa mi nedarilo, kedy ľudia odomňa odchádzali a ja som mal existenčný problém platiť faktúry.
Ľudia vidia, že vediem úžasný rozvojový program Show your talent, že náš tím rastie, že úspešne získavame granty a že sa každý rok rozširujeme. Ale nevidia úsilie, ktoré nás to stojí, peniaze, ktoré do toho dávame a problémy, ktorým každý deň čelíme.
Ľudia vidia, že vystupujem na pódiách a v médiách, čítajú moje citácie a blogy, ale netušia veľa o tom, ako často bojujem s egom, ako často zažívam sklamanie, ako často padám na kolená a v modlitbe prosím o silu.
Ľudia vidia ilúziu môjho života, ktorú som sám vytvoril. Milí priatelia, kolegovia, čitatelia, followeri, prepáčte mi to. Až teraz som si uvedomil, že dojem, ktorý som vytváral o mojom živote nebol správny.
Bolo na čase si to priznať a je na čase spraviť s tým niečo
Už nechcem vytvárať ilúziu dokonalého života. Nechcem zdôrazňovať svoje úspechy a mlčky dávať do úzadia svoje neúspechy. Nechcem tráviť viac času nad uvažovaním, ktorý filter sa viac hodí na fotku, než nad vnímaním daného okamihu.
Nechcem svoj týždenný či denný plán úloh a aktivít prispôsobovať tomu, čo by dobre vyzeralo na Facebooku. Chcem žiť a robiť to, čo je dôležité, podstatné a správne. Aj keď to nezíska veľa lajkov a žiadny aplauz.
O tom, aký vplyv na nás môžu mať sociálne siete a vyumelkovaný svet ich používateľov, píše Slávka Kubíková vo svojej knihe, v ktorej dala priestor príbehu Marušky, ktorá hovorí: „Študovala som v Londýne. Čekovala som sociálne siete a dostala som sa do veľkých depresií. Som v Anglicku a vidím, ako sa všetci majú dobre, ale ja tu nikoho nepoznám. Som sama.“
Autorka knihy na základe tohto príbehu vysvetľuje: „Zdokumentované úžasné životy ostatných a chýbajúce vytúžené lajky pre ten vlastný malú depresijku pekne vykŕmia. Možno natoľko, že sa jej hostiteľovi prestane chcieť stretávať s kamarátmi. Alebo sa stretávať bude, ale nedokáže s nikým hovoriť o tom, ako sa cíti.“
Nie, ani ten môj život nie je úžasný, i napriek tomu, že moje statusy majú zdieľania a lajky.
Ak chcete vedieť, aký som líder, tak sa opýtajte ľudí, ktorých vediem. A nie som si istý či by som vždy chcel počuť ich odpoveď. Ak chcete vedieť, aký som podnikateľ, tak sa opýtajte klientov, pre ktorých pracujem. Ak chcete vedieť, aký som človek, tak nesledujte to čo zdieľam a píšem, ale to čo žijem.
Ak mám vplyv na čo i len jedného človeka, s ktorým sa stretnem alebo ktorý si prečíta môj blog, chcem svoj vplyv využiť správnym spôsobom.
Chcem, aby si vedel, že nemám dokonalý život, aj keď som taký dojem častokrát vytváral. Mrzí ma to. Sú dni, kedy zažívam radosť a naopak dni, kedy prežívam smútok. Sú obedy, ktoré sa svojím vzhľadom sami pýtajú na Instagram a potom naopak polievky, ktoré v reštaurácii svojou nešikovnosťou rozlejem a najradšej by som sa od hanby prepadol pod zem :D
Úspechy v mojej práci či osobnom živote sa nikdy nezaobišli bez pádov a víťazstvá bez zlyhaní. Každý výsledok mal svoj proces a každému získanému návyku predchádzalo sebazaprenie. Mnohokrát som spravil krok vedľa a musel si priznať svoju chybu, ospravedlniť sa ľuďom a začať od znova. Ak si mal doteraz pocit, že si sám, kto žije nedokonalý život, mám pre teba dobrú správu – sme dvaja.
Prečítajte si aj:
Ako som sa na poslednú chvíľu vyhol syndrómu vyhorenia
Keby si tak poznal/a svoju hodnotu
