Tak znela veta, ktorú som až do tohto momentu zo srdca neznášal. Nechápal som, prečo všetci dávajú taký veľký dôraz na rodinu. Svet sa predsa mení tam von, nie u nás doma! No priznám, možno som sa mýlil…
Zabúdame na čosi dôležité
Nebudem dnes písať o tom, aké som mal detstvo a aký rebel som vlastne bol. Na to si nechám nejakú inú príležitosť :) Budem písať o tom, ako som objavil poklad, ktorý sa skrýval len pár metrov odo mňa. Ako som vďaka nemu nanovo pochopil význam slova ÚSPECH.
No poďme pekne po poriadku. Dnes takmer každá kniha, prednáška či konferencia, hovorí o tom ako uspieť v práci či v osobnom rozvoji. Na tom nie je samozrejme nič zlé. Autori týchto „návodov na život“ však zabúdajú na jeden nesmierne dôležitý atribút úspechu. Nedá sa nikde kúpiť, nedá sa umelo vytvoriť. Týmto atribútom je RODINA.
Rodičov si častokrát nevážime, veď nemáme prečo (?)
To, že o nej píšem, je pre mňa osobne už teraz úspech sám o sebe. Asi by som sa k tomu ešte pred pár mesiacmi neodvážil. Prečo? Rodičov som síce mal rád už od svojho detstva, no nevenoval som im čas, ani svoju pozornosť. Nedokázal som im prejaviť svoju lásku a ak mám byť úprimný, tak som v tom ani nevidel zmysel. .
Svoju rodinu si častokrát nevážime. Niektorí z nás považujú svojich rodičov za zdroj svoj neúspechu, vinia ich za svoju výchovu či mizerný život.
Julo Slovák vo svojej knihe Odhodlaní zmeniť svet, píše: ,,Niektoré veci, ktoré sme prijali od našich rodičov, ale aj tie, ktoré sme pokazili my sami, nie sme schopní zmeniť. Začiatok jednoducho nezmeníme.“ Nie sme schopní ovplyvniť naše detstvo, ani vymeniť svojich rodičov alebo zmeniť ich rozhodnutia, ktoré v živote spravili. ,,Ale dôležité a kľúčové je to, že ako generácia sme schopní vytvoriť úplne nový koniec.“
A to som si uvedomil počas uplynulého roka. Že chcem zmeniť môj vzťah k rodičom a vytvoriť úplne nový koniec o ktorom hororil Julo Slovák. A nielen on. Do konfrontácie som prichádzal pri téme rodina s čoraz väčším množstvom zrelých lídrov…
Pre svoje deti nie som podnikateľ, ale otec
Jedného z nich, Rada Hrušku, majiteľa spoločnosti Iplatforma.sk som sa kedysi pýtal, koho považuje za úspešného človeka. Keďže bol podnikateľ, očakával som, že odpoveďou bude počet firiem alebo výška bankového účtu. Mýlil som sa, povedal mi: ,,Jaro, dnes už za úspešného človeka nepovažujem niekoho, kto má neuveriteľne úspešný biznis, no pritom rozvrátenú rodinu, nevenuje čas manželke a nemyslí ani na výchovu svojich detí.“
Povedal som si fajn, toto je prvý názor svojho druhu. O niekoľko mesiacov na to som však pozorne sledoval prednášku Petra Krištofoviča, zhodou okolnosti tiež známeho biznismena. Veta, ktorú však počas svojej prednášky vyslovil ma doslova zamrazila: ,,Pre moje deti v okamihu ako dávam kľúč do zámku nie som podnikateľ ani generálny riaditeľ, ale som otec,“
Neboli to však len biznismeni, ale množstvo iných úspešných manažérov, lídrov či osobností, ktorých som si vážil. A tak som sa začal zamýšľať nad svojou rodinou a nad tým či práve tam začíname meniť svet . Rád by som vám ukázal, aká bola moja cesta k rodičom a ako sa uplynulý rok menil náš vzťah…
-
Rodina ako dar
V prvom rade bolo pre mňa doslova nevyhnutné, pochopiť, akú rolu hrá v mojom živote rodina. Zistil som, že je to veľký dar, ktorý som si nevybral, ale ktorý som dostal. A tento dar si chcem preto vážiť. Prijal som, že žijem v rodine, v ktorej som narodil a že je to to najlepšie, čo môže mať.
-
Vďačnosť za rodičov
Asi to najťažšie pre puberťáka (ale aj pre množstvo dospelých ľudí), je priznať si, že máte radi svojich rodičov. Každý z nás občas hrá veľkého frajera bez citov, ktorý s chladným výrazom v tvári len odpovie rodičom „…aj ja vás“. No tento môj postoj sa postupne menil. Až som si neskôr uvedomil, že som vďačný za svoju mamu a otca, za to, akí sú.
-
Detstvo ako investícia
Ďalej som začal objavovať, aké bolo v skutočnosti moje detstvo. Čo som počas neho zažil, ako ma rodičia vychovávali, čo mi dali a čo ma naučili. Prestal som sa pozerať len na to negatívne. V tom som zostal až šokovaný, keď som vlastne zistil, aké krásne a radostné detstvo som prežil. Tým nechcem povedať, že jeho súčasťou neboli žiadne hádky, problémy či zranenia. No, uvedomil som si, ako nesmierne vďačný som rodičom za svoju výchovu. Za svoju tvrdohlavosť, samostatnosť, vytrvalosť.
-
Odpustenie ako kľúč
Samozrejme každý z nás v detstve zažil aj momenty, ktoré nedokázal ovplyvniť. Dlho som sa na tieto životné situácie hneval a vinil za nich svojich rodičov. Keby ste nespravili takúto hlúposť, môj život by vyzeral inak. Keby ste spravili toto tak, ako ste mali, bol by som inde.
Počas animátorskej školy som sa však k chybám rodičov musel postaviť face to face. Na jednom z kurzov sme dostali za úlohu, odpustiť ľuďom, ktorí nám v živote ublížili alebo nás niečím zranili či vytočili. V ten moment som dokázal rodičom odpustiť všetky veci, ktoré ma dovtedy trápili a kvôli ktorým som sa na nich hneval.
-
Úcta k rodičom
Je to veľmi zvláštne, no je to pravda. To, že som začal vnímať svoju rodinu ako dar, a svojim rodičom som odpustil, prelomilo sa v mojom živote niečo, čo nazývam úcta k rodičom. Začal som si ich nadovšetko vážiť. Dokázal som pestovať vo svojom srdci úctu k nim.
-
Prejavovať lásku
No s tým, s čím som mal najväčší problém a ešte stále mám, je vyjadriť rodičom lásku. Každý deň mám pocit, že im prejavujem ďaleko menej lásky, než by si zaslúžili.
Preto som sa 24. júna, na svoje narodeniny, rozhodol pre veľmi odvážny krok. Povedal som si, že tento deň, deň môjho narodenia by nemal byť mojou oslavou, ale oslavou rodičov za to, že mi dali život a že ma vychovali. A tak som napísal svojim rodičom list:
,,Toto rozhodnutie som mal spraviť už dávno. Chýbala mi však odvaha a chcelo to čas. Drahí rodičia, chcem sa vám poďakovať za to, že dnes vôbec môžem oslavovať svoje narodeniny. Bez vás by tomu tak nikdy nebolo. Z celého srdca vám ďakujem za to, ako ste ma vychovali. Chcem, aby ste vedeli, že si vážim vašu výchovu. Viem, že to nebolo jednoduché, no o to viac si cením vašu vytrvalosť, láskavosť a odhodlanie…“ Celé znenie listu nájdete TU (klik!)
Tento list som rodičom prečítal a potom im dal malý dar. Poviem vám, bol ten najkrajší pocit, aký som uplynulý rok zažil. Otec bol úplne zaskočený, nedokázal povedať ani slovo. Mama sa rozplakala. V tej chvíli som vedel, že na tento moment, celý život čakala. Ten deň bol nádherný. Bol prekvapivo tichý. V rodičoch celý deň doznievali moje slová a v mojom srdci sa menil pohľad na mojich rodičov. Vznikalo, akési zvláštne, úplne nové puto.
Som nesmierne vďačný za to, že som sa rozhodol zmeniť svoj vzťah k rodičom. Že som sa odhodlal. Ten jediný moment zmenil nasledujúce dni. Vďaka tejto chvíli som pochopil vetu, ktorú som zo srdca kedysi neznášal:
,,Ak chceš zmeniť svet, choď domov a miluj svoju rodinu.“ (Matka Tereza)
Prečítajte si aj:
Týždeň s bezdomovcami, alkoholikmi a Mariánom Kuffom (klik!)
Maroš Kuffa učí väzňov a alkoholikov pokore (klik!)
ROK ODVAHY: 10 rozhodnutí, vďaka ktorým som sa dokázal postaviť strachu (klik!)
Ako si naplánovať rok 2018 v siedmich krokoch? (klik!)
