Cesta do cisterciánskeho kláštora Nový Dvůr v Českej republike bola obzvlášť náročná. Je koniec januára a posledné kilometre lemujú snehové záveje. Chvíľami netuším či ešte jazdím po ceste alebo som už na poli. Predo mnou nie sú žiadne koľaje, akoby na miesto, kam sa chystám ani nikto nechodil. Napriek tomu som po 11 hodinách bezpečne dorazil.
Kláštor v Novom Dvore sa chystám navštíviť už po tretíkrát. Žijú tu mnísi z rádu trapistov, ktorí sa nazývajú aj cisterciáni. V roku 1999 zakúpili zdevastovaný bývalý poľnohospodársky dvor, ktorý v roku 2004 premenili na architektonický skvost. Stavba získala 5 ocenení, medzi inými bola finalistom Českej ceny za architektúru v roku 2016 a vyhrala aj FRATE SOLE AWARD 2008.
Toľko ku kláštoru a teraz k tomu, čo sa ukrýva v jeho útrobách.
V poobedných hodinách ma privítal „brat hostitel“ (o. Ondrej), ktorý mi dal zabrať hneď vo dverách nečakanou otázkou: „Čo ťa sem privádza?“ Otázka je to dobrá, na prvú však odpovedať neviem, pokiaľ teda nestačí len povrchne zareagovať. A tak si ju „odkladám“ na večer.
Otca Ondreja som zastihol pri umývaní podlahy v hosťovskej budove. „Asi som vás vyrušil,“ nadhodím. „Nie, nie, už končím. Čakajú ma ešte ďalšie povinnosti.“ To, že sú trapisti nielen duchovní, ale aj pracovití, je nadmieru jasné. Každý deň okrem nedele a sviatkov sú v lese, na lúke, v sade alebo na záhrade. Chovajú dobytok, pestujú zeleninu a ovocie. Venujú sa remeselnej výrobe horčice podľa originálnej francúzskej receptúry (moutarde a l´ancienne), o ktorej ešte bude reč. Svojpomocne si však vyrábajú aj džemy či cereálie. Mimochodom od mojej poslednej návštevy tu pribudla ďalšia budova, ktorú si (svojpomocne?) postavili.
1 posteľ, 1 umývadlo, stôl a stolička
Brat hostitel ma zobral do izby, tentokrát menšej, než v akej som bol naposledy. Je tu 1 posteľ, 1 umývadlo, 1 stôl a 1 stolička. To je všetko. Som však presvedčený, že nič viac potrebovať ani nebudem.
„Podarilo se ti přijít?“ pýta sa ma otec Ondrej. Odpovedám, že: „Áno. Opatrenia sú mierne uvoľnené a ja som vďačný, že som ešte ani raz nemal Covid a nebol som pozitívny.“ Jeho reakcia ma však prekvapí: „My sme Covid mali a tiež sme vďační,“ hovorí s úsmevom na tvári. Na takéto „stery“ si tu musíte zvyknúť. Mnísi majú svojský humor. Teda skôr každá ich veta je napoly hlboká myšlienka, dômyselný vtip, vrúcne privítanie, preosievanie a povzbudenie zároveň.
Keď som sa vybalil, ľahol som si na posteľ. V prvých minútach sa nechávam obklopiť tichom a snažím sa zžiť s týmto prostredím. O 15 minút neskôr ma čakajú prvé modlitby, tzv Nešpory.
V kostole som okrem mníchov len ja a mladý chalan, myslím si, že je dokonca mladší než ja.
Priznám sa, počas prvých modlitieb sa neviem sústrediť. Neviem či sa mám nechať unášať krásou architektúry chrámu, pozorovať mníchov, sústrediť sa na intonáciu spevov alebo vnímať svojho ducha. Thomas Merton by mi iste vedel poradiť, pre tento moment sa však musím zmieriť s mojou nesústredenosťou a tým, že sa mi toto všetko zlialo do jedného.
Ak dobre počítam, vidím pred sebou tak 27 mníchov. Od chalanov v mojom veku, až po úctyhodných seniorov. Keď sa striedajú pri spevoch či čítaniach, takmer nedokáže rospoznať rozdiel. Nielen že sú všetci v dlhých bielych rúchach, ostrihaní na krátko, ale dokonca čítajú a spievajú takmer na vlas rovnakým spôsobom.
Atmosféra je nepopísateľná
Je iná, než sme zvyknutí. Až sa mi tieto dva svety bijú. Svet hluku, chaosu, a uponáhľanosti; so svetom pokoja, ticha a úplnej sústredenosti na to podstatné.
Na večeri sme už 6-ti. Dvaja otcovia troch detí, jeden diecézny kňaz, jeden mladík, pán o ktorom neviem vôbec nič a ja. Stravovanie tu v Novom Dvore je královské. Kto tu bol, ten vie. Na horčiču, ktorú tu pestujú som sa tešil už minimálne od Vianoc. Som si istý, že lepšiu ste ešte nejedli. Väčšina z nás ,hostí, tu nie je prvý krát, ale už po niekoľký krát.
Dnes ma čaká ešte „kompletář“. Pre mňa osobne najkrajšie modlitby dňa. A to z dôvodu, že počas nich zaznieva chorálový spev stredovekého textu jednej z mariánskych antifón Salve Regina. Ak by ste ho niekedy počuli spievať v tomto kostole, zamilovali by ste si ho. Ale k nemu sa ešte dostaneme neskôr. Posledné modlitby dňa sa končia slovami „Do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“
Po nich nastane v celom opátstve ticho. V kláštore aj v dome pre hostí sa už nerozpráva. Až do rána. Keď prídem na izbu je tak 20:15. Celý priestor sa ponoril do úžasného ticha.
Budík si nastavujem na 2:50
Kedysi som o takomto čase chodil spávať, zajtra budem o toľkej vstávať.
Začína deň druhý. Budík mi zazvonil pred treťou hodinou ráno a ja sa len v duchu smejem. Som blázon. Čo to vlastne robím? Väčší „blázni“ sú však trapisti. Oni vstávajú uprostred noci každý jeden deň.
Začína „Matatinum“. Mata čo? :D Matatinum – prvé modlitby dňa. O 3:15 je už kostol plný, začíname deň. Ja som prišiel na poslednú chvíľu, no mám taký pocit, že mnísi sú tu už o štvrťhodinu skôr. Mimochodom na tieto modlitby je dovolené zúčastniť sa len mužom. Prečo, to možno zistím neskôr.
Sedím v lavici a premýšľam. Svet spí. A 27 mníchov každé ráno alebo každú noc (??) začína modlitby v tento čas. Fascinujúce.
Skoré vstávanie ma unavilo natoľko, že ranné chvály o 6:25 som prespal a nepresvedčili ma ani 3 budíky. Tak som prišiel aspoň na raňajky. Po nich som sa konečne cítil ako človek a tak som si chcel čítať. Len čo som si sadol, zistil som, že o 15 minút nasledujú ďalšie spoločné modlitby – Tercia. To snáď nie je možné. Kedy stíhajú mnísi žiť, keď majú v kuse nejaký program? Pýtam sa sám seba. Ale odpoveď poznám.
Na modlitbách sa stretávajú 8x do dňa
Tento prísny režim dňa ich drží v neustálej pozornosti a ich dni sú vyvážené. Prácou, modlitbou, aj oddychom. Cisterciáni sa stretávajú na spoločných modlitbách 8x do dňa (ak počítam aj svätú omšu). A popri tom sa stíhajú starať o celý svoj statok, lúky a obrovské lesy. To len ja si neviem zvyknúť. Obliekam sa teda a idem znovu do kostola.
Na moje prekvapenie miera mojej nepozornosti je výrazne menšia než včera. Už ma toho veľa nevyrušuje. Moju pozornosť pútajú už len dve veci. Tou prvou je svetlo rozkladajúce sa v celom kostole, aj keď vlastne nikde nevidíme okná. No i napriek tomu je v chráme dosť svetla a nie je potrebné žiadne osvetlenie. Fascinujúce. Aj by som vám to odfotil, ale nemôžem. Našťastie na Google nejaké fotky sú:
Potom moju pozornosť pútajú samotné modlitby. Pri ich čítaní cítim pokoj a začínam si uvedomovať ich význam obsah.
Na mníchoch sa mi páči, že do všetkých modlitieb zapájajú celé svoje telo či už ide o hlboké úklony, kľačanie alebo zvonenie. Keď sme už pri tom zvonení, zabudnite na elektrinu, zvony sa rozozvučia len námahou mníchov, ktorí musia ťahať asi tak 15 či 20 metrové lano, ktorými rozhýbu zvony. Tie rozliehajú po celom opátstve a ďaleko mimo neho.
Spoznávam cisterciánsku regulu
Po tercii mám konečne priestor na osobnú modlitbu a knihy. Moje nohy okamžite zamiera do knižnice.
Celkom neplánovane mi do ruky skočí kniha Thomasa Mertona Vody Siloe, ktorá má krásny dizajn a od ktorej neodvrátim zrak celý deň. Je tak pútavá, že medzi modlitbami využívam každú minútu na to, aby som z nej zhltol aspoň stranu alebo dve. Poobede som už na 35 strane.
Vďaka tejto knihe spoznávam život mníchov. Cisterciánsky rád je kontemplatívnym rádom, ktorý sa riadi regulou sv. Benedikta podľa hesla Ora et labora (modli sa a pracuj). Kontemplatívny znamená, že v celom kláštore aj jeho okolí panuje dychberúce ticho. Cisterciáni a ani my hostia sa medzi sebou nesmieme rozprávať pokiaľ to nie je maximálne nevyhnutné. Mnísi tu žijú v prísnej klauzure. O tom sa viac dočítate už v mojom dávnejšom blogu TU (klik).
Ak dovolíte, okrem faktických poznámok a historických informácií, by som sa s vami rád podelil aj o niekoľko myšlienok Thomasa Mertona z knihy Vody Siloe, ktoré poznačili môj čas v Novom Dvore:
„Mnich je člověk, který se vzdal všeho, aby všechno získal.“
„Opustil své touhy, aby dosáhl nejvyššího uspokojení svých tužeb. Zřekl se veškeré svobody, aby se zcela osvobodil. Vydal se do boje, protože nalezl takový způsob boje, který znamená pokoj. Klíč k existenci se mu nabízí ve věcech prostých a nenápadných, jako jsou práce, chudoba, samota, zkrátka to, čemu se říká „všední život“; ticho připomínajíci Kristův Nazaret, kde je Bůh chválen bez okázalosti, uprostřed hoblin“.
„…Hlavní důvod proč tu je, tkví v oné noci, kdy vstoupil do jednoho parížskeho hotelu a uviděl jeptišku, ktorá se na neho usmála.“ (Myšlienka sa týka príbehu mnícha, ktorý opisuje v úvode knihy)
„Pro duši je velmi podstatné, zda má milovat osobu, nebo abstraktní pojem.“
Ráno som bratovi hostiteľovi hovoril, že som mal na izbe celkom slušnú zimu, sľúbil mi, že s tým skúsi niečo urobiť. Po obede prišiel za mnou s tým, že sa môžem presťahovať do druhej izby č 8. Keď otvorím jej dvere, zisťujem, že je to izba, ktorú som dostal, keď som tu bol po prvýkrát v roku 2018. Navyše, je 2x taká veľká ako tá predchádzajúca.
Z postele je výhľad na asi 3 metre široké okno. Okamžite pocítim nával radosti a sadám si rovno k nemu. Nehybne celú hodinu pozorujem ako vonku sneží.
Zimomriavky a slzy v očiach
Najviac sa opäť teším na kompletář. Posledné modlitby dňa. Dejú sa v tme, v ktorej sa pred vami len mihajú biele obrysy mníchov.
Pri poslednej chórovej piesni Salve Regina, o ktorej som vám už hovoril, mám pocit, ako by zem pohltilo nebo. Úplne prestávam vnímať čas, udalosti, svoje myšlienky, sny a plány. Nechávam sa unášať spevom chorálu, ktorý vám spôsobí zimomriavky na celom tele bez ohľadu na to či ste alebo nie ste veriaci. Tu sa nebo dotýka zeme. Každého jeho kúsku.
Priznám sa, oči mi zaplavili slzy. Je to niečo tak krásne a nádherné, že to nedokážem opísať slovami. Spev mníchov je akoby aj mojou modlitbou, aj keď vlastne nerozumiem jej slovám. Keď som spev Salve Regina púšťal mojim kamarátom o mesiac neskôr v jeden neskorý večer, zostali sedieť ako zamrznutí. Niekoľko hodinová debata utíchla. Len sme tam zostali sedieť a pozerali sme sa do krbu. Následne si jeden z nich šiel stiahnuť túto nahrávku z Youtube do mobilu a nasledujúce ráno mi hovoril, že s ňou zaspával a zažíval taký pokoj, aký už dávno nie.
Ale poďme späť do kláštora Nový Dvůr. Po kompletáři zostávam sedieť v kostole. Už nemám žiadne slová. Len tam nehybne sedím a nechcem odísť. Pomaly začínam aspoň trochu chápať trapistov, a to prečo si vybrali tento spôsob života. Spájajú sa mi riadky Thomasa Mertona, s realitou, ktorú vidím pred očami a s čímsi nadprirodzeným.
Tento blog nemá koniec, resp žiadne premyslené zakonečenie. Tak ako nemá koniec ani to čo som zažil počas týždňa v cisterciánskom kláštore. To ticho, ten pokoj, tú skúsenosť, tie zvony, ten spev počujem aj dnes…
Prečítajte si aj 3 dielny „seriál“ z môjho prvého pobytu u cisterciánov:
11 dní v kláštore: Klauza, ticho a modlitba – 1. diel (klik!)
Kráčam po chodbách kláštora a spoznávam tajuplný život mníchov – 2. časť (klik!)
Mnísi prelomili mlčanie: Dovolili mi položiť im pár otázok – 3. časť (klik!)
