Dnes vám chcem rozpovedať príbeh o 52 úplne obyčajných, ale za to vždy nových stretnutiach v roku. Pomôže nám pochopiť, že cestou je stálosť, nie roztrieštenosť. Že to štruktúra a rutina nám dávajú slobodu, nie chaos. Že malé rozhodnutia môžu mať na náš život oveľa väčší vplyv, ako tých pár veľkolepých.
Nad témou dnešného blogu premýšľam už od začiatku tohto roka. Každým dňom mám čoraz silnejší pocit, že táto téma sa stáva pre mňa viac a viac dôležitejšou, že ma viac a viac premieňa, preto sa o ňu chcem s vami podeliť…
Príležitosť, ktorá sa volá: Rok má 52 týždňov
Viete si predstaviť, že by ste sa v roku stretli 52x s tými istými ľuďmi, vždy v ten istý deň v týždni, v rovnakú hodinu a tie stretnutia by vyzerali veľmi podobne? Možno si poviete, že to je úplná blbosť a že väčšiu nudu si neviete snáď ani predstaviť.
No ja som sa pre tento experiment rozhodol. Nie pred rokom, ale už pred pár rokmi. Spolu s ďalšími pár priateľmi sme sa začali stretávať každú nedeľu o 14:00. Najprv sme sa rozprávali o tom ako sa kto má a aký mal týždeň. Potom sme sa zdieľali o „hlbších témach“. O tom ako sa nám darí vo vzťahoch, v práci, akým výzvam sme čelili doma, v osobnom rozvoji, duchovnom raste či v predsavzatiach hýbať sa, cvičiť, čítať či ďakovať.
Toto neformálne „zdieľanie sa“ väčšinou prerástlo do zaujímavej diskusie, v ktorej sme si vymieňali názory, pohľady, skúsenosti, občas niekto ponúkol radu, niekto iný zas dobrú otázku. Vo väčšine prípadov ma takáto diskusia vždy posunula a povzbudila. Niekedy som si uvedomil veci, ktoré som z môjho uhla pohľadu nevedel.
Keď sa niekto zdieľal o problémoch, ktoré zažíva, tak sme sa ho v prvom rade snažili počúvať, pochopiť, niekedy sa s ním podeliť o vieru či nádej, prípadne sme sa zaňho krátko modlili alebo ho povzbudili. Jednoduché.
Prvotné nadšenie celkom rýchlo opadlo
Zo začiatku bola pre mňa táto „skupinka“ čímsi novým. Vždy som sa na nedeľné stretko tešil, pretože som postupne spoznával týchto ľudí a dozvedal sa vždy niečo nové. Aj keď sme občas zmenili kaviareň, v ktorej sme sa stretávali alebo sme niekedy vybehli na výlet alebo na chatu, väčšinou mali naše stretnutia vždy rovnaké miesto aj formu. Postupne moje prvotné nadšenie opadlo.
Novosť sa vytratila a nahradila ju príchuť akej si každodennosti a rutiny. Niektorí ľudia v našej malej skupinke prestali na stretnutia chodiť. Asi ich to tiež omrzelo, niektorí hovorili, že im to zaberá príliš veľa času, že to nestíhajú alebo proste tomu nedávajú až takú prioritu. Pár mesiacov som chodil na stretká zo zotrvačnosti, neskôr som si však musel zodpovedať, prečo tam chodím a aký to má pre mňa zmysel. Buď ten zmysel musím nájsť alebo zo „stretka“ odídem.
Zostal som
A teraz sa už konečne dostávame k Umeniu malých krokov, kvôli ktorému ste si klikli na tento blog. Od môjho prvého stretnutia s týmito priateľmi prešlo už viac ako 6 rokov. Aj keď som samozrejme nebol na všetkých našich stretnutiach, som súčasťou nášho „stretka“ až do dnešného dňa.
A to je vlastne čosi, čo ma posledné dni fascinuje. Pretože keď si spomeniem na minulý rok, alebo posledné dva roky covidu, tak musím konštatovať, že ak ma niečo posunulo v mojom živote najviac, tak to boli práve tieto obyčajné každo-týždňové stretnutia.
Viac ako motivačné citáty a jednorázové aktivity
Neboli to jedorázové školenia, motivačné citáty, ktoré som kdesi zahliadol, ani ten poučný seriál, ktorý som si pozrel. Boli to jednoduché a obyčajné stretnutia s mojimi priateľmi. Prečo?
Pretože som každý týždeň videl ľudí, ktorí sa nevzdávajú a prekonávajú tie najrôznejšie výzvy, aké im život prináša. Mnohé z nich boli podobné tomu, čo som zažíval ja a tak som mal pocit, že v tom nie som sám. Dokonca ma to učilo hovoriť druhým o tom, čo prežívam ja, formulovať svoje pozitívne či negatívne pocity a skúsenosti, deliť sa so svojimi radosťami, úspechmi, ale aj so svojimi slabosťami.
Kto má dosah na budovanie tvojho charakteru?
Najväčší vplyv na budovanie môjho charakteru mali práve títo 6-ti ľudia, s ktorými som každý týždeň trávil dve hodiny času. Nebol to teda ani ten úžasný speaker z TEDx konferencie, ani ten motivačný speaker z Youtubu.
Táto skúsenosť ma priviedla k poznaniu, že stálosť je cesta, ktorá mi začína dávať zmysel. Keď sa dobre pozriete, nájdete ju v každej jednej oblasti. Vzdelanými sa nestávame preto, že si vypočujeme jednu skvelú prednášku, ale preto, že niekoľko rokov po sebe s obrovskou trpezlivosťou objavujeme poznanie (napr.) v školských laviciach alebo získavame kvalitnú prax v zamestnaní.
Úspešnými podnikateľmi nie sú ľudia, ktorým sa podarilo uzavrieť jeden rok v rekordnom zisku, ale lídri, ktorí svoje firmy každý jeden rok približovali k svojej vízii, budovali svoj tím a postupne rástli po kvalitatívnej aj kvantitatívnej stránke. Mojim vzorom vo svete biznisu nie sú podnikatelia, ktorí mali raketový štart, ale tí, ktorí dokážu rásť a napredovať desiatky rokov po sebe.
Milión dôležitých maličkostí
Inšpiráciou je mi v tomto môj veľmi dobrý kamarát Jardy. Keď sme spolu začínali podnikať, nemal žiadne veľké reči o tom, že zarobí milión do troch rokov, namiesto toho vždy, keď som sa ho pýtal ako ide „biznis“ mi odpovedal, že: „Fajn. Každé ráno vstanem a prídem do svojej predajne. Jeden deň upracem regály s tovarom, druhý deň venujem čas technikovi a po malých krokoch budujem svoju firmu.“
Ani manželstvo nie je len o jednom krásnom rozhodnutí, i keď zohráva nesmierne dôležitú rolu v životoch ľudí. Bez každodenného rozhodnutia milovať svojho partnera či partnerku by to však nešlo.
Ani odborníkmi na nejakú disciplínu či už je to marketing, slalom, elektrotechnika alebo psychológia sa nestaneme cez noc a ani po 2 či 3 rokoch v práci, ale po oveľa dlhšom období. Keď sa do danej témy ponárate, keď sa v nej strácate a znova objavujete, keď nezbierate vedomosti len po povrchu, ale ťažíte skúsenosti, ktoré vás niečo stoja.
Instatnosť vyhráva nad vytrvalosťou
Ibaže je tu jeden problém. Nám sa nechce čakať. Instantnosť často vyhráva nad vytrvalosťou. Sloboda každý deň robiť niečo iné a vždy iným spôsobom vyhráva nad monotónnou (ale za to nesmierne krásnou) rutinou.
Už niekoľkokrát som sa vo svojom živote snažil začať športovať. Vždy to vyzeralo nejako tak, že som si napozeral všetky možné videá, nakúpil športovú výstroj, stanovil som si obrovitánsky cieľ a po prvom tréningu som skoro skolaboval. Vracal som sa domov zo slovami: „Už nikdy viac“. 30 dĺžok na plavárni pokiaľ ste posledných x rokov nezaplávali ani 2 či 3 nie je dobrý nápad. Ani hodinový beh, pokiaľ ste doteraz odmietali čo i len výjsť pešo po schodoch na piate poschodie.
O to som však vďačnejší môjmu druhému kamarátovi Budymu. Keď ma pred pár rokmi seklo v chrbte, ukázal mi jednoduché cviky na chrbát. Nie je to nič svetoborné a ani sa s nimi neviem pochváliť na Instagrame. Sú to 3 jednoduché cviky, ktoré však od tohto momentu robím každé ráno a vďaka tomu nepociťujem bolesť chrbta. Malá vec, nepatrná, no keď som sa ju naučil „zachovávať“ každé jedno ráno, má na moje zdravie obrovský vplyv.
Aj starať o zuby sa treba každý deň
Spomínam si na ešte jeden úsmevný príklad. Pamätám si na svoje „veľké rozhodnutie“ dať si dokopy svoje zuby. Zmenil som zo dňa na deň svojho zubára a „bookol“ som si u neho 2 termíny na zubnú hygienu.
Tešil som sa, že som „vyhral nad systémom“ a moje zuby budú po týchto dvoch návštevách u dentálnej hygieničky krásne a zdravé. Prd makový. Biele a zdravé vydržali ešte tak týždeň po návšteve zubnej ambulancie, po mesiaci sa vrátila späť bolesť keď som si dal čo i len glg studenej vody.
Môj pokus číslo 2 už vyzeral o čosi lepšie. Naučil som sa ako si správne čistiť zuby a oveľa častejšie som začal používať zubnú niť. Každý deň som svojej zubnej hygiene venoval o 2 či 3 minúty viac a výsledok bol je naozaj prekvapivý. Uplynulý rok mi môj zubár dal dokopy posledný starý kaz a žiadny nový už nepribudol.
52 malých obyčajných stretnutí…
S tými istými ľuďmi, v ten istý deň, v tú istú hodinu. Štruktúra aj miesto takmer vždy podobné. Prínos pre môj život? Obrovský. Každú nedeľu po stretku som mohol spraviť malý krok k tomu, aby môj nasledujúci týždeň vyzeral inak. Aby moje reakcie na ľudí vôkol mňa boli iné.
Dve riziká, o ktorých musíte vedieť
Ak sa rozhodneme v našich životoch pre umenie malých krokov, bude potrebné zložiť záväzok. Nebudeme schopní vytrvalo kráčať, ak sa tejto ceste odmietneme dať záväzok. Sebe, aj druhým. Žijeme v dobe, kde sa vyhýbame akýmkoľvek záväzkom, či už je to záväzok voči svojmu poslaniu, povolaniu, komunite, manželstvu či voči svojim princípom a zásadám. Sme v tom vypočítaví.
Záväzok dať nechceme, pretože by potom od nás druhí právom očakávali, aby sme ho naplnili a aby sme sa ho držali. To je prvé riziko. A to druhé spočíva v tom, že niektorí z nás už záväzkom nedávajú žiadnu váhu. Slovo chlapa už nie je slovom chlapa a sľub už nie je sľubom, ktorý by bolo dobré dodržať. Takže záväzok síce pokojne urobíme, ale s úškrnom na tvári ho aj tak nedodržíme.
Čo s tým? Je to veľké pozvanie k osobnej integrite, k tomu znova sa naučiť dodržiavať svoje sľuby pred sebou samým aj pred druhými. A je to tiež pozvanie ku komunitnému spôsobu života. Vzťahy nás chránia viac akosi niekedy myslíme. Ak sa zaviažeme našej komunite, tak nám v kritickým momentoch môže pomôcť záväzok dodržať.
Kam ma teda posunuli priatelia, ktorých každý týždeň stretávam?
Od Matúša som sa naučil najprv sa zamyslieť pred tým ako niečo poviem. Od Viky som sa naučil starať sa o ľudí a opýtať sa ich či si dajú kávu alebo čaj. Od Dávida zas byť vďačný za to čo mám a nefrflať na to, že niečo nemám. Martin ma naučil nebrať sa príliš vážne a Dominika neísť po povrchu, ale „zatiahnuť na hlbinu“. Simka ma zas naučila hovoriť o svojich slabostiach a neskrývať ich.
52 malých obyčajných stretnutí.
Umenie malých krokov. Viem, asi to neznie veľmi lákavo.
Oslobodzujúci pocit
No toto rozhodnutie byť súčasťou nášho malého obyčajného stretka ma už roky buduje. Ľudia v ňom ma každý týždeň vidia a neviem pred nimi skryť svoj hnev, vyčerpanie, ani svoju radosť. Jedno dve stretká to ešte zvládnem úspešne maskovať, no na treťom ma už prekuknú.
Preto sa radšej snažím nič nehrať a na nič sa nehrať. Prísť každý týždeň na to isté miesto, s tými istými ľuďmi a zdieľať s nimi svoj pravdivý život. Viete aký je to oslobodzujúci pocit? Prichádzam so všetkými radosťami, starosťami a trápeniami. A viete čo? buduje ma to. Dodáva mi to istotu, bezpečie, dôveru. Vedomie, že niekto za mnou stojí. Že mi povie, keď pôjdem zle, že mi podá pomocnú ruku, keď to budem potrebovať. Že skutočné vzťahy sa žijú v offline svete.
Čo by sa stalo, ak by si sa so skupinkou pár ľudí stretol na dve hodinky každý týždeň? 52x v roku?
Čo môže byť tvojich 52 malých krokov?
V akej oblasti? S akou výzvou? Nikde o tom nemusíš písať, nikde si to nemusíš fotiť, stačí ak dáš záväzok skupine ľudí alebo pokojne jednému človeku, s ktorým kráčaš vo svojom živote a spravíš tých 52 malých krokov. Možno to bude znamenať, že prestaneš striedať svojich partnerov/partnerky ako ponožky, možno konečne vydržíš v jednom zamestnaní viac ako pol roka, možno sa konečne naučíš jednu vec poriadne ako 10 vecí povrchne. Možno sa zbavíš svojej závislosti, staneš sa lepším lídrom, lepším hudobníkom či lepším človekom.
Nič šokujúce. Iba obyčajné. Každodenné.
Myslím, že naše malé rozhodnutia môžu mať na náš život oveľa väčší vplyv, ako si myslíme.
Prečítajte si aj:
Modlitba Antoine de Saint Exupéry: Umenie malých krokov (KLIK!)
Keby si tak poznal/a svoju hodnotu (KLIK!)
